Hodina matematiky v osmičke. Téma: Obvod a obsah rovinných útvarov. Na tabuľu kreslím obdĺžnik – nie „ležiaci“ ale „stojaci“. Viem, že deti môžu mať problém s identifikáciou tohto útvaru, lebo nevyzerá typovo. Pýtam sa: „Ako sa volá tento útvar?“ Celá trieda (plná žiakov vyrastajúcich v prostredí, ktoré ich znevýhodňuje) mlčí.
Čo sa dialo pred rokom:
V rámci diplomovej práce so spolužiačkou Danielkou realizujeme matematický krúžok „IT to v matematike dáš“. Pracujeme tam s deťmi, ktoré sú teraz po roku súčasťou mojej triedy. Snažíme sa u nich rozvíjať geometrické myslenie. Na každom krúžku veľa manipulujeme s geometrickými útvarmi, aby mali príležitosť pozrieť sa na útvar z každej jeho strany. Chceme, aby aj tupouhlý trojuholník vnímali ako trojuholník. Aby obdĺžnik s rozmermi 1 cm x20 cm nenazvali „čiarka“. Zo dňa na deň nevidíme žiadne extra posuny. Nezainteresovanému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že sme hodinu a pol trvajúci zhluk detí robiacich hluk a pár dospelákov márne sa nádejajúcich, že týmto deťom môžu niečo dať; že tieto deti môžu niekde posunúť.
Späť do príbehu:
Hodina matematiky v osmičke. Téma: Obvod a obsah rovinných útvarov. Na tabuľu kreslím obdĺžnik – nie „ležiaci“ ale „stojaci“. Viem, že deti môžu mať problém s identifikáciou tohto útvaru, lebo nevyzerá typovo. Pýtam sa: „Ako sa volá tento útvar?“ Celá trieda (plná žiakov vyrastajúcich v prostredí, ktoré ich znevýhodňuje) mlčí. „Môže to byť obdĺžnik?“ Opäť mlčanie. Pochybnosti. Rozmýšľanie, čo teraz. V tej chvíli sa ozýva Tamara, ktorá ako jediná z triedy chodievala na krúžok: „To je také jak čo sme mali minulý rok na krúžku! To je obdĺžnik!“ Tamara sa na moju výzvu otáča k spolužiakom a vysvetľuje vlastnými slovami a pomocou otáčania papiera, ktorý má v rukách, prečo to obdĺžnik naozaj je. Tamara ma zachránila. V tejto chvíli posúva celú triedu tam, kde možno mali byť už dávno. Ale neboli. A Tamara ich posunula.
Tento rok, keď už nie som študentkou ale učiteľkou, vidím, že učiteľ často nedostáva každý deň spätnú väzbu, ktorá by ho utvrdila v tom, že daný deň mal zmysel. Vidím, že učiteľa často drží a prenáša zo dňa na deň vlastne len viera, že to, čo robí, má zmysel. Nádej, že to čo žiakom dáva, raz prinesie ovocie. Táto moja skúsenosť je pre mňa potvrdením, že sa nemám báť investovať čas a energiu hoci len do jedného dieťaťa, lebo tento „malý posun“ môže raz zabezpečiť „veľký posun“; celej triede a malými krôčikmi môžeme naozaj RAZ dôjsť k veľkým veciam.
© pani učiteľka Mirka
Mirka je začínajúca učiteľka, ktorá sa rozhodla svoj prvý rok stráviť v škole, kde je veľká časť zo sociálne znevýhodneného prostredia. Jej začiatky sú náročné, ale ide jej to skvele!
